Budúcnosť našej slobody

Autor: Robert Žitňanský | 2.2.2014 o 14:22 | (upravené 2.2.2014 o 14:44) Karma článku: 15,20 | Prečítané:  2544x

Blázni majú sezónu. Aspoň teda v politike sa im v poslednom čase darí stále viac. Ale v tejto krajine sú na stole oveľa väčšie hrozby ako to, že onedlho budú možno tretinu parlamentu tvoriť exoti, exhibicionisti, populisti a extrémisti.

Pochodeň na Soche slobody, New York.Pochodeň na Soche slobody, New York.blainewhipple.com

Slovensko je krajina prastarých mýtov a príbehov. Diali sa tu rôzne zaujímavé a občas aj veľké veci. Ale jedna dôležitá vec sa tu žiaľ nediala - nemáme za sebou príbeh 800 rokov budovania ústavného liberalizmu (žiadna Magna Charta). A nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa k chápaniu podstaty našej slobody a inštitútov, ktoré ju ochránia, nejako vážnejšie priblížili aspoň za posledných 25 rokov. Čo je, mimochodom, najdlhšie trvajúca neprerušená epizóda demokracie a slobody v našich dejinách.

 

Tyrania väčšiny

A teraz k podstate. Máme demokraciu, a o jej pevnosti zatiaľ netreba nijako pochybovať. V slobodných voľbách si vyberáme svojich zástupcov v parlamente (prezidentskom paláci, v samospráve). Väčšina rozhodne o tom, kto bude vládnuť do ďalších volieb. A máme aj slobodu, ale práve o jej pevnosti a udržateľnosti pochybovať treba. Stále viac.

Pôvodný koncept ústavného liberalizmu sa - slovami Fareeda Zakariu - vyvinul v západnej Európe a v Spojených štátoch na obranu práva jednotlivca na život, majetok, slobodu vyznania a prejavu. Pre zaistenie týchto práv zdôrazňuje kontrolu moci vlády, rovnosť pred zákonom, nezávislé súdy a oddelenie náboženstva od štátu. Tento koncept vychádza z toho, že každý človek má určité prirodzené (a neodňateľné) práva, a preto každá vláda musí prijať základný princíp, obmedzenie vlastnej moci. Moc akejkoľvek vlády, akejkoľvek väčšiny, musí byť striktne obmedzená, aby sa tým chránili menšiny (názorové, etnické, kultúrne...). Inak sa demokracia - vláda väčšiny - zvrhne na tyraniu väčšiny. Mimochodom, je to práve ústavný liberalizmus a nie demokracia, čo odlišuje spôsob vlády v Európe a v USA od zvyšku sveta.

A teraz sa pozrime na Slovensko. Väčšina tu v pravidelných intervaloch valcuje všetko. Nejde o to, že vládne a prijíma rozhodnutia, to je v poriadku. Ide o to, že v opojení mocou a pri chýbajúcich účinných mocenských brzdách a váhach táto väčšina jednoducho ignoruje menšinu, obsadzuje krajinu na všetkých úrovniach ako dobyté územie a skôr či neskôr vždy začne siahať na práva iných. „Zvyknite si, je po voľbách! ... Politicky nerobíme nič iné, len to, čo občania od nás čakajú. Uvádzame výsledky volieb do praktického života," vyhlásil Vladimír Mečiar po vyhratých predčasných voľbách na začiatku parlamentnej „noci dlhých nožov" v roku 1994. A tak ako to bolo za Mečiara, tak je to v bledoružovom aj za Fica.

 

Brzdy a váhy

Ale to podstatné na tejto úvahe sa týka práve inštitúcií, ktoré majú plniť úlohu oných bŕzd a váh v rozložení moci. Rozoberme si pár z nich.

  • Nezávislé súdy. Sú uchvátené úzkou skupinou, ktorá vytrvalo deštruuje dôveryhodnosť základného poslania tejto „tretej moci" v štáte. Poctiví sudcovia sú zastrašení, odvážnejší z nich trestaní. Klaňanie sa moci, zo strachu či pre výhody, je oveľa typickejšie ako opak.
  • Nezávislé kontrolné a regulačné úrady. V postupnom rozklade. Posilňuje sa ich politická závislosť (ako v prípade ÚRSO alebo UDZS), nezabezpečuje sa ich riadny chod (ako pri dlhodobom nezvolení šéfa NKÚ či cirkuse okolo ÚVO), alebo sú mocou vysmievané a šikanované (Úrad verejného ochráncu práv).
  • Profesné elity. Kde sú, keď ich treba počuť? Kedy mali elitní právnici, lekári, učitelia, vedci naposledy svetlú chvíľku, v ktorej by nás varovali pred nebezpečnými spoločenskými trendmi a ozvali sa proti bezpráviu?
  • Občianska spoločnosť. Časy rešpektovaných think-tankov alebo občianskych združení, ktoré vedeli poriadne nahlas pozdvihnúť svoj hlas na obranu slobody a za veľké veci, sú z rôznych dôvodov (rozdrobenosť, závislosť, zastrašenosť) už dávno preč.
  • Médiá. Strácajú na dôležitosti z rôznych dôvodov. Jednak pre internetovú konkurenciu blogerov a sociálnych sietí, jednak pre neustále podliezanie prahu elementárnej zodpovednosti a slušnosti v snahe osloviť čo najväčšie publikum. Sú aj výnimky, ktoré v ekonomicky ťažkých časoch robia, čo sa dá (aj tie sa však v snahe prežiť postupne prispôsobujú), ale celkový obrázok kvality médií a porovnanie dokonca aj s časmi spred 10-15 rokov, čo dokážem posúdiť z vlastnej skúsenosti, je úplne tristné.

Aby sme to teda zhrnuli. Máme demokraciu, ale chýbajú nám tradície a inštitúcie, ktoré sú kľúčové pre uchovanie našej slobody.

 

O demokraciu sa netreba báť, o slobodu áno

Väčšina ľudí si demokraciu a slobodu voľne zamieňa, čo je veľký omyl. Ničmenej, z tohto omylu potom vyplýva, že rastúca frustrácia „z demokracie" a snaha nejako to napraviť sa pretavia do paradoxu, ktorý už môžeme pozorovať voľným okom: Demokracie neubúda, ale slobody rozhodne áno.

Budeme mať viac demokracie. Už dnes jej máme stále viac, pretože úlohu politických strán, občianskej spoločnosti, profesných elít či médií postupne preberajú (takmer bezvýhradne určujú) prieskumy verejnej mienky, respektíve nálada väčšiny. A skôr či neskôr sa presadia aj hlasy, volajúce po väčšej priamej demokracii. Čo si v danom okamihu myslí nejaká konkrétna väčšina, to je určujúce, menšina má smolu a jej práva takmer nikto nechráni. A demokracia - vláda väčšiny - tým nielenže netrpí, ale naopak triumfálne klusá na vysokom koni.

Budeme mať menej slobody. Už dnes je moc a jej správanie podriadené okamžitej nálade väčšiny, a všetky neformálne zvyklosti a inštitúcie, ktoré mali chrániť slobodu pred náhlymi vášnami a výkyvmi davu, sú permanentne oslabované. Keďže tento trend je stále silnejší, silnie aj hrozba, že onedlho už práva jednotlivca nebude mať kto účinne chrániť.

 

Odkaz nepriateľom slobody

Nie sme v tomto probléme sami, podobný je vývoj v demokratickej Amerike, Európe, a vlastne asi v každej modernej demokracii. Otázka je, čo s tým vieme urobiť?

V prvom rade musíme chrániť aspoň tých málo tradícií a inštitúcií, ktoré tu máme. Ak sa aktuálnym držiteľom moci pokloní prezident, ústavný súd, polícia či súdna moc, mali by sme jednak hlasno protestovať, ale najmä by sme túto úklonu nemali meniť na nový zvyk tým, že ju budeme ochotní využívať od prvej sekundy, keď bude väčšina na našej strane.

Alebo ak sa ktorejkoľvek inštitúcii pri plnení jej úlohy chrániť práva každého občana aktuálna moc vysmieva a šikanuje ju, mali by sme kričať tak hlasno, aby aj tá väčšina, o ktorú sa táto moc opiera, nakoniec pochopila, že raz môže účinnú ochranu svojich práv potrebovať aj ona sama.

Nepriateľom slobody by sme mali dať jasne najavo, že hoci majú demokratický mandát, nemajú absolútnu moc. A ak chceme, aby za porušovanie pravidiel niekedy znášali dôsledky, potom je kľúčové to, aby sme tie pravidlá nastavovali a zo všetkých síl chránili my sami. Každý deň. Každý z nás.

 

Autor je predseda Občiansko-demokratickej frakcie a člen Výkonného výboru NOVA.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?