Lekcia z parlamentného bufetu

Autor: Robert Žitňanský | 15.11.2012 o 14:21 | (upravené 15.11.2012 o 14:53) Karma článku: 20,14 | Prečítané:  4845x

Bolo to pred vyše desiatimi rokmi. Sedeli sme v nevábnom parlamentnom bufete a jedli sme tuším tresku s rohlíkom. Vtedy som ešte netušil, že je to najdôležitejšia z množstva debát, aké som kedy s Jánom Langošom absolvoval.

Hovorili sme o hudbe (konkrétne o britskej skupine The Who), o zážitkoch z kysuckých lazov (konkrétne z brízgalských dreveníc), o živote v komunizme (tu som prispel do debaty len detskými spomienkami). Ale najmä o slobode.

Bola to najväčšia lekcia o slobode, akú som kedy dostal. Ján Langoš spomínal, ako kedysi dávno s rodinou bývali kdesi blízko bratislavskej Riviéry pri ceste na Devín (áno, z okna bolo vidieť slobodné Rakúsko), ako sa pretĺkali, čo všetko ako jeden z najvýznamnejších disidentov (hoci on by nikdy takéto slovné spojenie nepoužil) musel za komunizmu strpieť. Ale on nespomínal s trpkosťou. Z hlasu mu išla tá jeho typická pokojná vnútorná sila a oči sa mu celý čas usmievali.

Keď som sa ho spýtal, či sa nebál a či nemal pocit, že postaviť sa všemocným komunistom nemá zmysel, odpovedal bez premýšľania. Nepovažoval to za nijaké hrdinstvo. Jednoducho bol vo svojom vnútri slobodný človek, a preto robil len to, čo považoval za prirodzené a nevyhnutné. Pretože - a túto časť našej debaty si dodnes pamätám úplne presne - naša sloboda nie je daná vonkajšími okolnosťami, ale iba tým, ako sme slobodní vo svojom vnútri, sami so sebou. „Keď ste slobodný vo svojej hlave, nikto vám to nevezme. Vtedy žijete a správate sa ako slobodný človek, a je jedno, aký je tu režim," povedal mi vtedy Ján Langoš a ja dodnes vidím jeho tvár a počujem ten hlas.

Môj obdiv majú mnohí žijúci hrdinovia Novembra 1989, ale Ján Langoš mal medzi nimi vždy osobitné miesto. Možno pre jeho vnútornú slobodu, ktorej prejavom bolo aj to, že sa nevzdal svojich dlhých vlasov ani ako federálny minister. Možno pre jeho sklon argumentovať morálne a zároveň úplne bez moralizovania hoci aj o dani z dedičstva či iných, so spoločenskou morálkou zdanlivo nesúsiacich veciach. A možno jednoducho preto, že vždy to bol priateľský a veľmi zaujímavý človek.

Veľmi mi chýba jeho hlas.

Tých 23 rokov od novembra 1989 je najdlhšie trvajúcou neprerušenou skúsenosťou Slovenska s politickou, občianskou a náboženskou slobodou. Aj z toho je jasné, že naša sloboda nie je nič samozrejmé a naveky dané. Ale od onoho rozhovoru v parlamentnom bufete si každý rok okolo 17. novembra spomeniem na tú lekciu, ktorú s pribúdajúcimi rokmi chápem stále viac: Hranice našej slobody si určujeme my sami. Myslime na to, aby sme zostali slobodní ľudia. Len vtedy máme nádej, že slobodná bude aj naša krajina.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?