Tak napríklad pán premiér mal to potešenie previezť sa z parížskeho letiska do Elyzejského paláca a naspäť, a pod dojmom toho, čo v kapitalistickej cudzine videl, sa vraj „nečuduje, že sa investorom oplatí pôsobiť na území Slovenskej republiky". Minister hospodárstva to v rovnakom čase z parlamentného rečnišťa videl tak, že „podnikateľské prostredie so Zákonníkom práce môže žiť".
Odvážlivci by mohli hľadať psychedéliu za ich výrokmi, ale ona je skôr za tým, že obaja - aj keď ktovie, či to tušili - majú vlastne pravdu.
Veľkým investorom sa tu podnikanie naozaj oplatí, pretože si vedia vybaviť obrovské investičné stimuly, a tiež sa pomaly učia, že dotácie alebo odpustenie daní si vedia vydupať opakovane - stačí, že pohrozia prepúšťaním po vyčerpaní predchádzajúcich dotácií či úľav. Nič proti nim, berú si len to, čo im vláda nezačudovaného muža dáva.
A podnikatelia sa so Zákonníkom tiež nakoniec zžijú, to je jasná vec. Zefektívnia firmy, znížia platy, prepustia všetkých, ktorí by sa im v prípade akéhokoľvek problému a pod ochranou nového odborárskeho zákonníka mohli stať priveľkou záťažou. Keď sa k tomu pridajú výrazne vyššie dane, nehovoriac o odvodoch, je dosť možné, že sa so Zákonníkom práce zžijú až tak, že bude minister hospodárstva prekvapený pri sledovaní niektorých vybraných ukazovateľov v štatistickom zisťovaní.
Vrásky na čele týmto maliarom bukolického obrazu slovenskej krajiny môže spôsobiť iba jedna vec - nedostatok nadšenia tých zamestnancov, dohodárov a živnostníkov, ktorí sa na rám toho veselého výjavu musia poskladať. A namiesto toho, aby niečo vydržali, budú frfľať, že za vyššie dane a odvody nedostávajú žiadnu pridanú protihodnotu, budú vypisovať protivládne blogy alebo stáť v šórach pred úradmi práce.
Jedna tabletka lexaurinu denne to vraj spraví.